Paríž - Sacre Coeur
Kostol Najsvätejšieho srdca Ježišovho leží na návrší pButte pri Montmartri, na sever od centra Paríža. Jeho stavebný sloh napodoboval katedráli St. Front v Périgueux.
Projekt podporoval štát a vznikal takmer ako symbol novej francúzskej sebadôvery po nemecko-francúzskej vojne v rokoch 1870 - 1871. revolúcia, ktorá nasledovala po vojne a vošla do dejín známa ako Parížska komúna, v ktorej bol zabitý parížsky arcibiskup, sa skončila na Montmartri. V takomto zmysle symbolizuje aj potlačenie tohto hnutia.
Kamene na stavbu pochádzajú zo Chateau landon južne od Paríža a dodávajú kostolu znamenitý biely lesk. Od roku 1891 sa v kostole konali bohoslužby, aj keď bol konečne dokončený len v roku 1919.
Zvonica je vysoká asi 80 metrov a poskytne prístrešie jednému z najväčších zvonov na svete (je vysoký 3 m a váži 19 ton). Je to dar provincie Savojska z roku 1895, známy pod názvom Savoyarde.
Interiér kostola je bohato vyzdobený mozaikami, originálne pestré sklo však bolo počas druhej svetovej vojny zničené.
Paríž - Montmartre
Meno Montmertre je možno odvodené od názvu Mons Martyrum (Vrch mučeníkov), odkatujúceho na sv. Denisa, prvého parížskeho biskupa, ktorý tu údajne zomrel za svoju vieru roku 270.
Pravdepodobnejšie je však, že Montmartre je pomenovaný po rímskom bohu Marsovi (Mons Martis). Na tomto vrchu bolo pre jeho výšku veľa veterných mlynov (moulin). Neskôr sa ich označenie vynorilo v názvoch niektorých revuálnych nočných podnikov, ako napríklad Moulin de la Galette. Montmartre je dlho známy vďaka svojmu nočnému životu a vďaka maliarom a spisovateľom, ktorí tu žili a po večeroch sa schádzali v kaviarňach (napríklad v Lapin Agile). S Monmartrom bol úzko spätý najmä Utrillo, ale istý čas v Rue Lipic žil aj Van Gogh a Toulouse - Lautrec tu namaľoval Moulin de la Galette. Picasso pracoval v Bateau - Lavoir na Place Emilie Goudeau. Toto miesto sa stalo centrom avatgardného maliarstva a leteratúry.
Versailles
Toto miesto je vzdialené od Paríža len 25 km a vyhliadol si ho kráľ Ľudovít XIII. na stavbu skromného loveckého zámočka. Chcel tu holdovať svojej loveckej záľube. Jeho syn Ľudovít XIV., takisto vášnivý poľovník, mal však s týmto zámočkom ctižiadostivejšie plány. Nebol spokojný so svojimi palácmi (ku ktorým patrili Louvre a Tuileries), a preto sa roku 1660 rozhodol rozšíriť Versailles na impozantný kráľovský zámok. Mal sa stať superlatívom nádhery. Kráľ ho chcel vybudovať v takých rozmeroch, aby v ňom nakoniec mohol sídliť celý francúzsky dvor.
Stavebné práce sa začali roku 1661. Ľudovít XIV., ktorý vošiel do dejín ako Kráľ Slnko, vynaložil na ne v priebehu dvoch rokov nesmierne sumy peňazí, čo vyvolalo protesty u jeho správcov pokladu. Stavba si za niekoľko desťročí vyžiadala nielen obrovské finančné prostriedky, ale i tisíce pracovných síl. Prvým architektom bol Louis le Vau, po ňom nasledoval Jules Hardouin-Mansart, ktorý Versailles staval celých 30 rokov. André le Notre zodpovedal za architektonické stvárnenie záhrad.
Záhrady so sochami, vodometmi a jaskyňami boli pre parížsku šľachtu dejiskom skvelých barokových dvorných slávností, pri ktorých sa predvádzali i Lullyho opery a racinove a Molierove hry. Celý komplex bol v istom zmysle slova jedným veľkým javiskom a v tejto tradícii pokračovala aj Mária Antoinetta. Postavila si svoje vlastné divadlo a bavila sa s priateľmi v hameau rôtnymi hrami, v ktorých napodobňovali život vidiečanov.
Versailleské parky sa rozprestierajú na ploche asi 100 hektárov a nachádzajú sa v nich početné výhliadkové miesta, promenády a komplex kanálov Grand Canal, známy aj ako Malé Benátky.
Les Calanques
Masív des Calanques, s Mont Puget (565 m) - najvyšším vrcholom, sa tiahne takmer 20 km medzi Marseille a Cassis . So svojimi veternými vrcholkami, na ktorých vás ľahko odfúkne má svojich skalných obdivovateľov. Táto divoká krása si vás podmaní. Avšak, jedinečný charakter a výnimočné čaro stále pramení predovšetkým zo slávnych Calanques, rad hlbokých, úzkych zárezov vytesaných pozdĺž pobrežia, vytvára majestátne spojenie azúrového mora, modrej oblohy a bielych kameňov. Les Calanques sú novo klasifikované ako Parc Naturel National.
Slovo Calanque (od provensálskeho cala znamená strmý svah) opisuje rozšírené úzke a strmé pobrežné údolia. Opisuje skaly pri rieke, ktoré sú neskôr ponorené a všetko sa utváralo v cykloch povodní. Kolísanie hladiny mora bolo dôsledkom striedania zaľadnenia a odľadnenia na zemskom povrchu v priebehu posledných 2 miliónov rokov. Posledný vzostup vodnej hladiny, v priemere 100 metrov, došlo pred 10 000 rokmi počas záplav, kedy boli zničené i jaskyne pravekého človeka.
V tejto oblasti, kde žiadny z Calanques nie je dlhší ako 1,5 km, sa postupne rozširujú smerom k otvorenému moru cez veľké podmorské údolia. Aj keď Calanques môžu byť porovnávané s Abers, nemali by sa zamieňať s fjordami, ktoré sú v tvarované ľadovcami .
Cassis
V súčasnosti je Cassis hlavne rybársky prístav, pekný, pastelovo - farebný. Je t žívé a veľmi elegantné malé letné rekreačné mestečko. Obľúbené medzi francúzskou smotánkou.
Má výbornú polohu, pretože sa nachádza z jednej strany, na konci širokej zátoky s Cap Canaille týčiacim sa za prístavom, má dobré pláže a atraktívne nábrežie pre ľudí, torí sa kochajú pohľadom namalebné domčeky alebo si posedia v kaviarňach pri prístave. Pobyt v meste Cassis je nepredstaviteľný bez výletu loďou do Calanques, ktorý vás zavedie do niekoľkých prírodných krás tohto kraja.
Nemali by ste odísť bez prechádzky uličkami, načerpania atmosféry tohto mestečka, ktoré sa stáve stále viac obľúbenejším.
Nad mestom sa čnie zámok, stredoveké opevnenie, ktoreé slúžilo ako vojenská pevnosť od 17. stor. do 19. storočia. V roku 1881 bolo predané štátom, za veľmi nízku cenu. V priebehu rokov vystriedal viacerých majiteľov aby sa v nedávnej minulosti premenil na luxusný penzión. Medzi prístavom a kostolom Saint Michel, sa nachádzajú zrekonštruované staré domy, ktoré rozprávajú príbeh rybárskej dediny, ktorá sa postupne zmenila na centrum cestovného ruchu v 20. storočí . Cestocný ruch sa stal hlavnou zárobkovou činnosťou celej dediny.
Dnes Cassis má už len zopár tradičných rybárov, ktorí predávajú svoje každodenné úlovky na nábreží skoro ráno.
Zároveň sa Cassis venuje i pestovaniu vínnej révy a vidí v tomto podnikaní ďalší ekononomický vzrast.
Paríž - Eiffelova veža
Už vyše 100 rokov je Eiffelova veža symbolom Paríža. Jej neopakovateľná silueta je známa na celom svete. Možno ju tiež považovať za symbol priemyselného veku vôbec, za odvážnu ukážku, aké vysoké stavby dokážu ľudia postaviť, keď disponujú technickou zručnosťou neskorého 19.storočia.Francúzsky inžinier Gustave Eiffel pevne veril technickému pokroku. So svojou spoločnosťou koncom roka 1884 naplánoval vežu vysokú asi 300m. Na tomto projekte sa účinne zúčastňoval aj Eiffelov hlavný plánovač Maurice Koechlin.Pôdorys Eiffelovej veže predstavuje štvorec pokrývajúci areál o rozlohe 1,6hektára. Veža s anténou je dnes vysoká 320,75m, má hmotnosť 8600 ton a údajne sa použilo 2,5 milióna nitov. 12 000 jednotlivých súčiastok bolo prefabrikovaných podľa presných technických plánov. Vtedy najvyššiu vežu na svete postavilo 250 mužov s neuveriteľnou rýchlosťou.Neskôr bola na prvej plošine otvorená reštaurácia a počas svetovej výstavby to bola hlavná jedáleň. Na druhej plošine si vo výške 116 metrov zariadila kanceláriu redakcia novín Le Figaro.Vežu postavili za 26 mesiacov a až do roku 1931, než bol v New Yorku vybudovaný Empire State Building, bola najvyššou stavbou na svete. Počas svetovej výstavy si ju prezreli 2 milióny ľudí. Mohli použiť výťah na prvú, druhú alebo tretiu plošinu. Na špicu veže sa dá však vojsť aj pešo po 1710 schodoch. Roku 1964 bola Eiffelova veža vyhlásená za historickú vzácnosť.
Paríž - Centre Pompidou
Galérie, múzeá, knižnice, koncertná haly – také budovy boli dlho pokladané za nedotknuteľné, sväté chrámy múz, ktoré môžu sídliť iba v masívnych klasických stavbách. V Paríži v 70.rokoch 20.storočia postavili nové viacúčelové kultúrne centrum, ktoré nedbalo na rad tradičných predstáv o umení a znamenalo architektonický zvrat.Centre National d´Art et de Culture George Pompidou je budova, na ktorú nemožno tak ľahko zabudnúť. Nespočetné rôznofarebné rúry vedú po stranách budovy dohora a čelnej stene vidíme eskalátor; často sa objekt porovnáva s továrenskou budovou alebo ropnou rafinériou. Architekti zrejme zvážili rapídne zmeny v modernej technológii a už nevideli nijaký dôvod, aby skrývali teplovodné rúry, vodovody, elektrické káble a klimatizačné zariadenia pod dlážky alebo do múrov. Pripadalo im oveľa lepšie preložiť podstatné jadro budovy navonok, kde sa navyše dalo všetko omnoho ľahšie montovať a udržiavať.Mnohí označili výsledok tohto pokusu ako ohyzdný. Iní ho privítali ako odvážnu a brilantnú ideu, ktorá budove dáva väčšiu tvorivú slobodu než zvyčajný stavebný postup.Toto centrum sa často označuje jednoducho ako Beaubourg podľa parížskej štvrte, v ktorej sa nachádza. Dnes je táto stavba známa nielen vďaka svojmu vnútrajšku, ale aj vďaka okoliu. Vonku ľudí chtivých zábavy bavia žongléri, akrobati, hltači ohňa a iní artisti.Centre Pompidou však nezahŕňa iba knižnicu a variabilné výstavné priestory, ale má aj kino a koncertnú halu, detské ihrisko, bary a reštaurácie. Keď ho roku 1977 otvorili, denne sem prichádzalo 45 000 návštevníkov.