1/22

1/16

Agadir 

Agadir je moderné mesto, ktoré bolo kompletne prestavané po ničivom zemetrasení v roku 1960; je to však dvojnásobná tragédia, pretože jeho rekonštrukcia prebehla práve v dekáde, kedy vznikalo obrovské množstvo ohavných budov. Rozkladá sa pri rozľahlej chránenej zátoke a má v priemere 300 slnečných dní do roka. Agadír je známe letovisko pre turistov najmä z Francúzska, Nemecka, Anglicka, Saudskej Arábie ale tiež láka i miestnym obyvateľov.Jeho význam rastie ako obchodného a rybárskeho prístavu. Lovia sa tu najmä marocké sardinky. DejinyO vzdialenej minulosti Agadiru vieme len málo, ale v roku 1505 sa odvážny portugalský námorník rozhodol, že tu postaví pevnosť Santa Cruz de Cap de Gue (nachádza sa pod dnešnou kasbou).V roku 1513 ju predal portugalskej vláde a okolo vzniklo rušné obchodné stredisko, kde chodili za obchodom Portugalci, Janovčania i Francúzi. V roku 1541 ju zabrali Maročania a následne ju využili ako hlavnú filiálku pre produkty z okolia Sús (najmä cukrovú trstinu). Mesto pomaly upadalo až na konci 18. str. bolo nakoniec zatlačené.V roku 1911, krátko pred tým ako sa Maroko stalo francúzskym protektorátom, Nemecko (rozčúlené francúzskymi a britskými plánmi získať severnú Afriku pre seba) začalo aplikovať politiku delových člnov a došlo až na samú hranicu vyslaním vojenskej lode Panther, ktorá mala urobiť rozruch okolo pobrežia Agadiru.Mesto túto drámu prežilo, ale 29.2.1960 krátko po získaní nezávislosti bolo zrovnané so zemou ničivým zemetrasením, ktoré zahubilo 18 tis ľudí. Agadir bol znovu rýchlo postavený a v roku 2000 tu vykonal svoju prvú oficiálnu návštevu kráľ Mohamed VI. v súvislosti s 40. výročím zemetrasenia. Od tej doby sa Agadir neustále rozrastá ako špičkové prístavné stredisko.

Kasba

Bránu stále zdobí nápis z roku 1746, ktorý návštevníkom hovorí „bojte sa Boha a ctite svojho kráľa“.Pevnosť bola postavená v roku 1540 s výhľadom na portugalské vojenské pozície. V roku 1752 bola opravená a dostala novú posádku pre prípad, že by sa Portugalci hodlali vrátiť. Hradby boli čiastočne prestavané po zemetrasení v roku 1960, ale v o vnútri nezostalo nič. Trávnatá oblasť pod kasbou, známa pod názvom Ancienne Talborjt, pokrýva zvyšky agadírskej mediny. Tisíce ľudí ležia tam, kde ich zasypali trosky domov. 

Marakéš - Jardin Majorell

Tieto svieže záhrady dnes vlastní francúzsky návrhár Yves Saint – Laurent. Navrhol ich francúzsky maliar Jacques Majorelle, ktorý tu žil v rokoch 1922 – 1962. Medzi kaktusmi, bambusmi a kaskádami dekoratívnej tropickej odrody vinnej révy stojí temne modrá vila, v ktorej sídli múzeum. Zhromažďuje presne ten typ zbierok, ktoré by ste si bez rozmýšľania zobrali a vyzdobili nimi svoje príbytky. Medzi exponátmi sú koberce, stavebné závoje, pásky, šperky i rukopisy.  

1/33

1/19

1/16

Marakéš 

Marakéš bol založený pred necelými tisíc rokmi a je jedným z najväčších miest Maghrebu a domovom najdokonalejšej islamskej pamiatky – mešity Kutubia. Jeho malebná poloha so zasneženými vrcholmi Vysokého Atlasu v pozadí vytvára pre každého návštevníka malebnú panorámu a slávne námestie Džemá al – Fna je asi najúžasnejším predstavením pod šírim nebom na svete.

Dodnes je toto mesto podstatne viac africké ako kosmopolitné, omnoho marockejší ako ušľachtilý Rabat a omnoho berberskejší ako intelektuálne odmeraný Fes.Vďaka svojej polohe na dôležitých križovatkách ciest je toto 4 najväčšie mesto juhu Maroka a ako také priťahuje obchodníkov a kupcov z okolitých nížin, z Vysokého Atlasu i zo Sahary.Tak isto ako modrá farba je typická pre Fes, zelená pre Meknes a biela pre Rabat, farbou Marrakešu je červená. Miestna berberská legenda hovorí, že pre tým ako bola Kutubia postavená v srdci mesta, prelialo sa toľko krvi, že všetky hradby, domy i ulice sa zafarbili do červena. Dnes vyzerajú načervenavé hradby obklopujúce medinu a domy s plochými strechami ako ešte nezahojené jazvy a za súmraku, keď posledné lúče zapadajúceho slnka osvetlia mesto, vyzerajú neuveriteľne a nadobudnete pocit akoby po nich stále tiekla karmínovo červená krv.

Marrakeš založil roku 1062 sultán Jusef bin Tachfin z dynastie Morabitovcov a mesto sa stalo jedným z najdôležitejších umeleckých a kultúrnych centier islamského sveta. Jusef za podpory bohatstva, ktoré nahromadil pri dobýjaní Španielska, mesto zväčšoval a skrášľoval. Keď v roku 1106 zomrel, zapísal sa do podvedomia ľudí nie len tým, že upevnil svoju moc nad Marokom i Španielskom, ale tiež že zanechal svojim nasledovníkom urbanistický klenot. Dobu vrcholného rozkvetu Marrakeš zažíval za Jusefovho syna Aliho, ktorého matkou bola kresťanská otrokyňa. Okrem palácov a kúpeľov Ali nariadil i stavbu rozsiahlych podzemných zavlažovacích kanálov (chetara), ktoré dodnes zásobujú marrakešske záhrady vodou. Medzitým remeselníci z moslimského Španielska stavbou prvých vycibrených andalúzskych budov vo vnútri červeného opevnenia z kameňov a hliny ozdobili mesto.Veľká časť z nich bola Mohadovcami v roku 1147 zbúraná, aj keď steny a brána do Aliho rozľahlého paláca boli nedotknuté. Krátko po tom bolo mesto znovu opravené a znovu to boli remeselníci z Andalúzie, ktorí sa na väčšine stavieb podieľali. Marrakeš zostal hlavným mestom kráľovstva až do pádu dynastie Mohadovcov v roku 1269, keď víťazi Merinitovci rozhodli presunúť centrum diania do Fesu. S nástupom Saadov na marocký trón v 16. str. sa opäť hlavným mestom stal Marrakeš. Pred tým však prežil ťažké roky. Najskôr ho v roku 1515 dobývali Portugalci a potom celú oblasť trýznil hladomor. Potom mesto začalo znovu rásť, vznikol mellah a bola postavená veľká Muasínova mešita a medersa Ali ben Jusefa. Bola tu tiež založená colnica pre novo vzniknutú kresťanskú kolóniu.Jeden z najvýnimočnejších sultánov dynastie Sadov – Ahmed al – Mansour, nazývaný Zlatý, vďaka svojmu bohatstvu nazhromaždenom pri dobývaní Timbuktu, vtisol mestu svoju pečať v podobe nádherného paláca Al – Badi a v podobe hrobky panovníkov dynastie Saadov.Zlatý vek Marrakeša sa opäť zmenil v chaos a úpadok, keď po Saadoch na trón nastupuje dynastia Aliovcov a presunuli svoje hlavné mesto do Meknesu. Marrakeš však nemohol byť zanedbávaný. Zatiaľ čo Muláj Ismail doslova vydrancoval palác al – Badi a použil z nej materiál na stavbu svojich palácov, jeho nástupca Sidi Mohamed ben Abdallah uvoľnil peniaze na opravu či dostavanie zbúraného opevnenia, kasbahy, palácov, mešít a mešuárov (pozemky kráľovských palácov) a na stavbu nových záhrad. Od 19. str. ale Marrakeš znovu upadal, i keď sa v roku 1873 tešil zo znovu dosiahnutej prestíže, keď tu bol korunovaný Muláj al – Hassan I.Počas francúzskeho protektorátu bolo založené ville nouvelle a medina bola znovu osídlená a zároveň sa i oživila. Od tej doby Marrakeš kvitol najmä vďaka turistickému ruchu. Medina i ville nouvelle sú približne rovnako veľké. Hlavná štvrť mesta sa volá Gueliz a Hivernage, v ktorej sa nachádza väčšina hotelov. Napriek tomu v Guelize sú prevažne kancelárie, reštaurácie, kaviarne a obchody. Hradby mediny uzatvárajú neobvykle veľký otvorený priestor.

Marakéš - Djemaa el – Fna

Toto veľké námestie v medine je ústredným miestom celého Marrakeša a je tiež kulisou pre jeden z najveľkolepejších obrázkov na svete. Ako napísal Paul Bowles, bez tohto námestia by bol Marrakeš podobný akémukoľvek inému marockému mestu. Okrem soukov sa práve tu odohráva všetko najdôležitejšie.I keď je tu stále živo, Djemaa el – Fna ožíva najmä počas súmraku. Otvárajú sa stánky s jedlom a vybehnú vám slinky z rôznych vôní. Žongléri, rozprávači, zaklínači hadov, hudobníci, akrobati a neškodní blázni zapĺňajú celé námestie a každý je obklopený skupinkou ľudí, ktorí ho poslúchajú a pozorujú alebo sa smejú a prechádzajú k ďalšej atrakcii. Vývoj Djemaa el – Fna: nikto si nie je istý, kde a ako Djemaa el – Fna vznikla, dokonca ani čo znamená jej meno. Obvyklý preklad znie ako „Snem mŕtvych“, čo je vhodne epický názov, odkazujúci sa na tradíciu, podľa ktorej sa tu vystavovali hlavy popravených povstalcov a zločincov. Je to naozaj možné, lebo Djemaa el – Fna bola až do 19. str. miestom popráv. Slovné spojenie však skôr znamená „mešita ničoho“ (djemaa je slovo pre snem i mešitu, čo sú v islamskej kultúre 2 zameniteľné pojmy, tak isto ako synagóga v židovskom ponímaní), čo pripomína neuskutočnený plán Saadovcov postaviť na tomto mieste obrovskú mešitu.Námestie ako otvorený priestor medzi pôvodnou kasbou a soukmi hralo zrejme svoju dnešnú podobu od prvých dní založenia mesta. Často bola ústredným miestom povstaní a každých pár rokov sa objavia plány na jeho zrušenie a presťahovanie niekam za mestské múry. To sa v skutočnosti aj stalo v roku 1956, keď nová modernistická vláda otvorila na časti námestia trh s obilím a zo zvyšku sa snažila vytvoriť parkovisko. Plán však vydržal len rok. Turizmus začal upadať a vôbec to bola nepopulárna zmena, pretože zmizlo dôležité spoločenské miesto a mizol i obraz minulosti.  

 

1/26

1/6

Marakéš - Palais de la Bahia 

Bol postavený ku koncu 19. str. a stavba trvala 14 rokov. Slúžil ako rezidencia Si´Ahmeda ben Mousy (známeho ako Bou Ahmed), vrchného vezíra sultána Mulaja al – Hassana I.Po Bou Ahmedovej smrti bol palác vyplienený, ale väčšina bola neskôr zrekonštruovaná. Je to nepravidelná stavba so studňami, ozdobnými recepčnými sálami, obytnou časťou, príjemnými záhradami a radom skrytých, tienistých nádvorí. Palácu možno chýba architektonická jednotnosť, ale to neznižuje jeho vonkajší pôvab.Tento palác je čítankovým príkladom priority súkromia v moslimskej architektúre. Mnohonásobné dverné priestory, spájajúce rôzne časti paláca sú často situované tak, že ani otvorenými dverami mnoho z interiéru neuvidíte. To vytvára dojem oddelených navzájom prepojených oblastí v rámci jedného celku.Pre návštevníkov nie je otvorený celý palác, pretože jeho časť stále využíva kráľovská rodina a personál. Môžete však vidieť vezírove spálne (iná na popoludňajšiu siestu a iná na nočné spanie) a rôzne nádvoria umiestnené stranou pre jeho ženy a konkubíny. Jeho 4 ženy mali svoje izby okolo nádvoria.V tomto nádhernom paláci sa natáčali i zábery ku klasickému filmu Lawrence z Arábie.

Essaouira

​​Je najpopulárnejším strediskom na atlantickom pobreží. Pokojná atmosféra sem mláka mnoho turistov. Jej nádherné pláže, ktoré sa vinú niekoľko kilometrov smerom na juh ponúkajú najlepšie podmienky pre windsurfing, takže priniesli mestu i nový marketingový slogan „Veterné mesto Atlantiku“. Vetry z Atlantiku sú naozaj niekedy veľmi silné. Opevnenie starého mesta je zmesou portugalskej, francúzskej a berberskej architektúry jeho mohutnosť dodáva mestu silný mystický náboj. Za hradbami je však všetko svetlé a pôvabné – úzke uličky, biele domy a modrými nalakovanými dverami, pokojné námestia, príjemné kaviarne a remeselníci v malých dielňach.Dobre chránený, opevnený prístav hýri aktivitou, po nábreží sú rozložené siete, z rybárskych člnov sa vykladá úlovok a dokonca sa stavajú tradičné drevené člny.Ostrov Mogador (Ile de Mogador) leží naprieč zátokou a je známy tým, že v lete sem nalietavajú hniezdiť Eleonórske sokoly.

Už v 7. str. p.n.l. preskúmali fénickí námorníci túto oblasť marockého pobrežia a Kartagijci a Rimania pokračovali v ich stopách. Hlavný dôkaz sa nachádza na malých pobrežných ostrovčekoch, ktoré sa preslávili ako miesto výskytu mäkkýšov murex, používali ich vnútro pri výrobe nachového farbiva (obľúbeného medzi Rimanmi) – odtiaľ je ich meno: Purpurové ostrovy (Iles Purpuraises alebo Ile de Mogador). Portugalci sa z tohto miesta koncom 15. str. urobili obchodné a vojenské predmestie, ktoré nazvali Mogador. Už v roku 1541 sa dali na ústup a pobrežné mesto pomaly upadalo.Väčšina z toho, čo sa doteraz uchovalo, je výsledkom experimentu. V roku 1765 sultán Sidi Mohamed ben Abdaláh najal francúzskeho architekta Théodora Cornuta, aby vyprojektoval mesto najlepšie zodpovedajúceho požiadavkám centra zahraničného obchodu. Sultánovi sa pravdepodobne zapáčilo čo videl a tak mesto premenoval na Savíra (čo v arabčine znamená „dobre navrhnuté“). Skoro sa stalo dôležitou obchodnou spojnicou medzi Timbuktom a Európou, kde sa v Európe vyrobený tovar vymieňal za tak vyhľadávané suroviny ako zlato, soľ, slonovina alebo pštrosie perie.Keď vznikol Francúzsky protektorát v roku 1912, mesto znovu pomenovali na Mogador a stratilo veľkú časť svojho významu v prospech rýchlo narastajúcich prístavných miest – Casablancy, Tangeru a Agadiru. V roku 1956 s príchodom nezávislosti sa ospalé zapadnuté mesto stalo znovu Savirou. PrístavOrson Welles natáčal dramatickú úvodnú scénu k filmu Othello na hradbách Saviry. Skala de la Ville je pôsobivá námorná bašta postavená na útese. Dnes je v nej umiestnená zbierka európskych mosadzných diel z 18. a 19. str.Dole v prístave stojí Skala du Port s ďalšími delami. Z oboch skál je malebný výhľad na more. Prístav je plný staviteľov lodí a rybárskych člnov a dražia sa tu i ryby.

Argánový olej

​​Cenný arganový olej z Maroka sa získava zo semien arganových plodov Centella ázijská - stimuluje syntézu kolagénu, podporuje rast nového epitelu, prekrvenie tkanív, posilňuje spojivové tkanivá, udržiava celistvosť kapilár, znižuje riziko celulitídy. Strom Argan rodí orechy, z ktorých sa získava veľmi výživný olej. Berberské ženy v tomto regióne vyrábali arganový olej a používali ho na bežnú spotrebu i na výrobu tradičných marockých medicín. Arganový olej obsahuje vysoké hodnoty vitamínu E a udržuje mladosť a vitalitu vlasov tým, že im poskytuje intenzívnu starostlivosť, odolnosť a lesk. Argánový olej vzniká lisovaním jadier plodov argánových stromov. Kulinári si ho cenia pre nenapodobiteľnú arómu a lekári pre jeho liečivé účinky. Hovorí sa, že tajomstvo krásneho vzhľadu a večnej mladosti marockých žien je ukryté v užívaní tohto oleja a medu. Vedci si však všimli oveľa významnejšiu skutočnosť – preukázalo sa jeho proti nádorové pôsobenie.